Pohyb

Štvrtý Spartan Ultra, prečo som sa na to znova dal?

Nikdy viac! To boli moje prvé slová ešte po prvom Spartan Ultra vo Vechci v roku 2016. O rok neskôr som sa však znova postavil na štart tohto, vtedy „len“ 45-kilometrového šialenstva vo Valčianskej doline. A hoci tam som do cieľa dobehol s pohodou, o ďalší rok som znova sám pre seba vyhlásil, že už takýto masaker viac nepôjdem. Bolo to v roku 2018 a po druhýkrát vo Valči, kde Spartan Ultra bol vyhlásený za najťažší pretek na svete. Viac sa o ňom dočítaš v tomto článku.

A ako už napovedá titulok, dal som sa aj na štvrtý Spartan Ultra v poradí za uplynulé štyri roky. A keď mám byť úprimný, neviem čo ma dotiahlo k takému rozhodnutiu 🙂 Možno ma očarila medaila, možno napraviť si osobnú reputáciu z minuloročnej Ultry, ktorá mi nevyšla tak ako som chcel. Ale aj lokalita – Krynica v Poľsku – patrí medzi moje obľúbené. A niekto by si možno pomyslel, že je to obyčajné FOMO (anglicky Fear of missing out), teda strach, že niečo zmeškám. Ja osobne sa však najviac stotožňujem s tým, že Spartan Race sa stal pre mňa pred šiestimi rokmi životným štýlom a ísť na akékoľvek preteky, je pre mňa akoby sviatkom, miestom spoznať a hlavne zažiť niečo, čo „bežní“ smrteľníci nezažívajú a s veľkou pravdepodobnosťou nezažijú.

No ako sa však blížil sobotný štart vo väčšej miere sa stupňoval aj adrenalín a stres. Tie myšlienky nad traťou, prekážkami alebo otázky čo ak…Už počas týždňa pred pretekmi sa to začalo naplno prejavovať. A tak to má byť. Aj ten stres, adrenalín a premýšľanie nad samotnými pretekmi sú dôležité. Presne tak sa prejavuje mentálna príprava na preteky. Hlava vie zrazu rozmýšľať iba nad tým jedným a už čaká len ten deň štartu. Ten prišiel v sobotu 24. augusta o 8:00 hod. Spánok bol tak akurát, aby som nezaspal na preteky 🙂 Na nohách už od 5-tej rána, studená sprcha, ľahšie raňajky a poďme do festivalky Spartan Ultra nasať atmosféru a ešte viac sa vyhecovať.

I keď som tam už bol pred 7-mou ráno, tá vyše hodina do štartu ubehla ako mihnutím oka. Ešte jeden banán, vypiť ešte yerba maté s daggerom a už stojím v zástupe pretekárov štartujúcich o 8:00 hod. Štart bol samozrejme do kopca. Len tak šliapať do neho sa mi nechcelo a aj napriek rozcvičke som mal nutkanie sa dostať ešte do lepšej prevádzkovej teploty, tak šup ho do behu do kopca. Ten prvý z niekoľkých počas pretekov, mal niečo cez kilometer. Prišli prvé prekážky ako preskoč, podlez, nadlez, preskakovanie stien či kladiny, monkey bar (rúčkovanie), balans a podobne. Tých prekážok bolo dosť, dokopy ich bolo 63 na takmer 53-kilometrovej trati s prevýšením viac ako 3200 metrov. Spomeniem však nosenie vriec. To sme absolvovali dvakrát. Pričom vrece s pieskom mali dobrých minimálne 30- kíl. A ako som sa v cieli dozvedel, tak okruhy s nosením mali aj kilometer.

Poďme ale späť. Spomínal som, že do prvého kopca som sa rozhodol bežať, aby som sa zahrial? Nohy však rozhodli inak 🙂 A do svojho tempa som sa dostal až na 4. kilometri, pri šliapaní do kopca. Pot len tak kvapkal zo mňa a hoci ešte nebolo až tak teplo, zo mňa sa parilo. Super, už som zohriaty na xy stupňov. Tak pomeee! Kráčanie do kopca striedal beh z neho či do neho, ak sa dalo. Prekážky miestami v nedohľadne alebo niekoľko za sebou. A toto sú tie momenty kedy ukážu pripravenosť pretekárov. Keď si už myslíte, že ste v tom bežeckom rytme, prekvapia vás prekážky. A ešte o to viac ak sa vám nepodaria a tak sa idete „zahriať“ 30-timi angličákmi. Ja som sa ich dokopy narobil 270, teda neprešiel som 9 prekážok.

Svoje tempo od 4. kilometra som držal až do 28. kilometra, kde bol prvý časový limit. Ten bol stanovený na 7,5 hodiny. A keďže približne 15 kilometrov ubehlo ako voda 🙂 Prvý 28-kilometrový úsek som stihol za 4,5 hodiny. Takže v komfortnej zóne pre pretekárov som si dal 25-minútovú pauzu na jeden banán, dve tyčinky a doplnenie vody do camelbagu. Vybieham z komfortky a prvá prekážka hod oštepom. Ten prvý hod v rámci prvého okruhu mi nevyšiel, tak tento musí! A vyšiel, zapichol sa do slamy ako nôž do masla, tak si s pokojom na duši vykračujem k blízkej prekážke – herkulova kladka. Vrece s pieskom solídne ťažké sa mi podarí vytiahnuť. Menšie problémy boli pri spúšťaní dole. Sily v rukách troška tým ťahaním ubudli a nemať rukavice, tak by mi ruky hasili hasiči 🙂

Ide sa druhé kolo. To malo mať podľa organizátorov „iba“ 15 kilometrov. Ak nepočítam okruhy s nosením vriec, tak v podstate aj tak dlhé bolo. No kopec striedal ďalší kopec a ten ďalší strmší kopec a aby sme neostali „len“ pri strmších kopcoch, tak tie vystriedali strmé kopce. Spočiatku som si myslel, že to bude len na začiatku a potom sa už bude len klesať. No organizátori sa vyhrali práve na tomto druhom úseku. Ešte aj plazenie sa pod ostnatým drôtom, ktorý mohol mať aj sto a viac metrov, bolo do kopca. A viete čo nasledovalo po tom? Šliapanie do kopca. Práve toto druhé kolo začalo lámať asi každého pretekára. Každý už začal mať dosť, nevedel sa dočkať konca druhého kola. A myslím, že nebol som jediný, kto si hovoril, že toto je už cez hranicu a tento Ultra je posledným čo pôjde. Pri šliapaní do kopcov striedali kŕče v zadku tie v stehnách – vzadu i vpredu – a prišlo aj na lýtka.

Magnéziom by som sa mohol aj obliať, vykúpať v ňom či si ho pichnúť, posledné slovo malo aj tak prevýšenie. Ako taká úľava prišla ku koncu druhého kola, kde som sa brodil proti prúdu potoka. Úľava však netrvala dlho, predsa brodiť sa v tečúcej vode pár desiatok minút nie je až také príjemné. Unavené a ubolené nohy ešte viac začnú neposlúchať. No v tom stave je už všetko jedno a jediné čo si človek praje, aby to už mal za sebou. A potom príde prekvapko s akým sa stretnete iba na takýchto pretekoch. A tým bola dunk wall – teda stena vo vode, ktorú bolo treba podplávať. Je zaujímavé, že aj to jediné hlboké miesto v umelo vytvorenom koryte potoka organizátori využili maximálne. Práve tam umiestnili túto stenu, ktorú ak sme chceli dokončiť preteky museli sme podplávať.

Neviem čo mi vtedy behalo hlavou, to už boli tie stavy, keď miestami o sebe ani neviete, ale určite som nešiel do toho hneď. Mierne presviedčanie tam bolo, no iná možno než to podplávať nebola. Tak šup pod vodu, podplávať stenu a s výkrikom sa vynoriť. Ten vystriedala krátka triaška, kým som si nevybral čelovku, keďže nás čakal prebeh cez tunel, samozrejme s tečúcou vodou. Ďalšie brodenie sa vo vode vystriedal ostnatý drôt vo vode. Tretí raz komfortka a po štvrtý raz hod oštepom – dal som ho 😉 Herkulova kladka – tá už bola za 30 angličákov a rovnako aj ďalšia prekážka – lezecká stena a hneď za tým aj multirig – rúčkovanie cez gymnastické kruhy a laná. Tieto dve prekážky som išiel na istotu, teda na angličáky. Ruky aj nohy by už tak neposlúchali a pár metrov pred cieľom si spôsobiť nejaké zranenie mi za to nestálo. Som presvedčený o tom, že na kruhoch by ostal visieť ako až by som spadol z výšky na zem. Už len preliezť vysokú A-čkovú sieť, preskočiť oheň a tá kovová placka mi už visí na krku.

Počas pretekov mi v hlave vírilo veľa myšlienok prečo vôbec podstupujem takýto extrém a riziko. Za tých viac ako 12 hodín som nevedel nájsť odpoveď až neskôr, po pretekoch. No na druhej strane som si aj teraz povedal, že už stačilo, lebo takéto náročné preteky sú na hranici a miestami aj za hranicami ľudských možností. Ale postupom času zisťujem, že to nie je len o podaní športového výkonu, samozrejme ten musí byť na veľmi vysokej úrovni pri takomto druhu pretekov. Ale je to o prekonaní seba samého. Predsa tých kríz, kedy chce človek skončiť a najlepšie na danom mieste kde sa v rámci trate nachádza, je niekoľko. Ale či dôjde do cieľa rozhoduje práve to prekonávanie kríz, s výnimkou zranení.

A aký je recept na prekonanie toho zlého „obdobia“ počas pretekov? Jednoducho nevenovať príliš veľa pozornosti tým negatívnym myšlienkam a mať na pamäti, že aj to raz prejde. Aspoň mňa toto viedlo dopredu. Vedomie, že aj keď nevládzem, ten pocit pominie. Veď ako sa hovorí: „bolesť je dočasná, víťazstvo večné“. A víťazstvo nad sebou samým je určite tým najväčším, a to nielen na pretekoch Spartan Race.

Pozri si aj oficiálne video zo Spartan Ultra v poľskej Krynici

SPARTAN ULTRA – KRYNIZA ZDROJ 2019

SPARTAN ULTRA – KRYNIZA ZDRÓJ 2019Jak Wam się podobał ten wyścig? Czy było tak łatwo jak wielu z Was przewidywało?.?How did you like this race?Was it so easy how many of you predicted before the race?..?official movie 🙂

Uverejnil používateľ Spartan Race Poland Nedeľa 25. augusta 2019
Zdieľaj článok aj s ostatnými:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.