Sparťanské Donovaly nesklamali

spartanske-donovaly

Donovaly, Donovaly, Donovaly a aj po štvrtý raz Donovaly. V takom počte patrili kopce okolo tejto dedinky pretekom Spartan Race. Tentoraz sa ale pretekalo počas celého víkendu. Sobota (12. máj) patrila Spartan Sprint a nedeľa (13. máj) Spartan Super.

Ja som si zvolil druhý typ pretekov. Nech to mám do páru. Po dvoch donovalských Beast-och a jednom Supri sa to doslova pýtalo na druhý Super.

Spartan Super

Spartan Super bol fakt Super! Štart za pekného slnečného počasia, dymovnica trocha „sklamala“, tak som sa na 15,17 km dlhú trať vydal s čistými pľúcami. Úvod patril klasikám preskoč-podlez-prelez, pričom prvé dve sme si ešte raz zopakovali.

Nasledovala vysoká stena, prelezenie kladiny a konečne dlhší beh. Ten som si ale na tých 15 km užil dostatočne. Ďalšia prekážka – malá cargo sieť – sa zďaleka zdala ako pohodová, no nakoniec až tak nebola. Hojdala sa, takže nebol problém si dobre naraziť pozadie.

No nič, na blbosti nebol čas a bolesť sa vytratila behom cez les až k A monkey bare. Tam ma vítal dobrovoľník slovami: „Superman, ale treba to prerúčkovať, nie preletieť“. Tak som to teda prerúčkoval v tričku Supermana, predsa som nechcel byť diskvalifikovaný.

Nabitý endorfínmi bežím k postrachu menom balans. Drevená konštrukcia je prázdna, keď tu zrazu sa zjaví jeden pretekár a ten bez rozmyslu ide na prekážku. Trocha to celé rozhojdal, ale aj ja bez rozmyslu idem na to a prechádzam aj toto bez väčšieho zaváhania. Napriek tomu happy výkrik „jooo!“ do prázdna nechýbal.

Tu som mal za sebou prvé 3 kilometre, na ktorých som sa snažil ponáhľať. Keďže už na štarte som mal sucho v ústach, a to aj napriek vypitiu pol litra tekutín pred štartom. Tak šup do seba 2 poháre vody a bežím ďalej. Tentoraz už aj s kamarátom Peťom, s ktorým sme si hodili dobré bežecké tempo. A metre až kilometre sa sypali ako nič.

Dlhý beh a ďalšie prekážky

Bežíme lesom i lúkou, kde nás čaká vysoké podliezanie ostnatého drôtu. Nebolo by na tom nič zložité keby sa nebrodíme po kolená v blate. Tesne za tým lezecká stena. Tu je to aj zbytočne opisovať, mal som to za 30 angličákov.

Od tohto momentu som sa však už nevedel dostať do takého tempa, ako som chcel. Zrejme som to prepálil pri angličákoch. To ale nikoho na pretekoch nezaujíma – ani mňa, tak idem, čo to dá.

Prekonávanie prekážok ide super. Po ťahaní závažia, úspešnom povedaní kódu (LQG6MX) a preskakovaní vysokých stien nasleduje zbeh blízko k festivalke. Vybieham z lesa, kde ma tradične čaká menší brod cez väčšiu mláku, vytiahnutie sa na vrchol šikmej steny, jej zlezenie a beh ďalej k šplhu. Ten strieda beh, ktorý naruší zdolanie vysokej steny.

Vydýcham sa, beriem približne 30-kilové vrece štrku a hybaj ho s ním dať si pár stometrový úsek hore i dole kopcom. Ako som cestou zistil, vrece je deravé. Aby som sa vyhol diskvalifikácii či ďalšiemu okruhu, tak si vrece prehodím a nesiem ho silou svojej aj jeho vôle, len aby sa netrhalo ďalej.

Po príchode na to upozorním dobrovoľníkov a ja bežím ďalej. No ako rýchlo som sa rozbehol, tak rýchlo som aj spomalil. V závere preteku nám vybrali síce ten najbližší kopec pri festivalke, ale zároveň aj ten najstrmší. Pomaly sa aj s ďalšími pretekármi pláholčíme na jeho vrchol a utešujeme sa, že už do cieľa nemáme veľa.

Na samom vrchu kopca nás čaká prekvapenie, prekážka walker walk. Na členky si natiahnem prúžok z duše od auta a takto odskáčem daný úsek. Niekedy je to 100 inokedy 200 a možno aj viac metrov. O aký dlhý úsek ide, je však jedno, keďže v rámci neho sú aj približne 1,5 metrové steny, ktoré so spojenými nohami musíme preskočiť.

Taktiež sa nesmie so spojenými nohami chodiť, len skákať. Takže Jozef Cíger Hronský so svojim smelým zajkom by z nás mal možno radosť. Ja som až takú radosť nemal, začali sa mi ozývať kŕče v lýtkach aj v stehnách.

Záver pretekov

Kŕče som následným behom zahnal. Znova sa ozvali pri priťahovaní dvoch ťažkých vriec v konštrukcii od fúrika. Potom nasledoval hod oštepom. Opäť vnútorné presviedčanie „teraz alebo nikdy“. Tak som to dal teraz a z toho náprahu a zapichnutia ten oštep možno vyťahujú z konštrukcie ešte teraz.

Opantaný eufóriou sa rozbehnem k ďalšej lezeckej stene s reťazami a otvormi. Dávam ju na pána a rozbehnem sa dole kopcom k multiringu zloženého z kruhov a lán. Dostávam sa do polovice prekážky, prechytávam z kruhu na lano. To však bolo na moje ruky ďaleko, tak padám na zem, aby som si dal druhú sériu angličákov.

Po nich si dám vytiahnutie celkom ťažkého vreca na kladke, ako tak sa hýbem do kopca k ostnatému drôtu. Pod ním ma chytá druhá vlna kŕčov do lýtok. Plazenie tak neprichádza do úvahy a tak sa začínam gúľať. Nohy v kŕčoch, ale ide to.

Ostávajú posledné dve prekážky. Veľká A cargo sieť a nová prekážka s názvom Bender – je to akoby naklonený rebrík, ktorý sa prelieza práve z naklonenej strany. Zdolávam aj toto, preskakujem oheň a vydretá modrá medaila mi už visí na krku. To, že bola vydretá, je fakt na mieste.

Spartan Super na Donovaloch dal zabrať. Zvlášť mne, keď mesiac pred pretekom nebolo toľko času na takú prípravu, na akú som zvyknutý. Apríl tak bol skôr v udržiavacej fáze. Napriek tomu som si preteky užil, lebo aj tá bolesť patrí k sparťanským pretekom. Koniec koncov bolesť je dočasná, ale víťazstvo večné.

Hor sa do prípravy na Spartan Ultra Beast, ktorému v septembri bude znova patriť Valčianska dolina.