Pohyb

VALČA: Takto dopadol najdrsnejší prekážkový beh v Európe

Valča, dedinka na severe Slovenska neďaleko Martina už nie je známa len partizánskymi bunkrami z 2. svetovej vojny či dávnym vaľkaním súkna, od ktorého je odvodený jej názov. Ale od 15. júla 2017 sa do histórie zapísala aj ako dejisko toho najdrsnejšieho prekážkového behu v Európe – Spartan Ultra Beast. A prečo o ňom píšem ako o najdrsnejšom prekážkovom behu? Predstav si bežať maratón, teda niečo cez 42 kilometrov. Slušná vzdialenosť, že? Pridaj k tomu ešte zo 2-3 kilometre, prevýšenie 3 tisíc metrov a ešte k tomu viac ako 60 prekážok ako hod oštepom, plazenie sa v blate pod ostnatým drôtom, nosenie min. 20-kilových vriec do kopca, plávanie, šplh, preliezanie vysokých stien, brodenie…Tak už vieš, prečo najdrsnejší? Práve pre toto.

Nie je to teda pretek pre bežcov – psíčkarov, ktorí za 20 minút trikrát denne a hoci aj sedem dní v týždni chodia vyvenčiť svojho domáceho maznáčika. Možno drsné slová, no je to pravda. Rovnako drsný je aj Spartan Ultra Beast, ktorý každému – aj tomu najlepšie pripravenému – spočíta doslova všetko. Ale ten pocit v cieli s tou kovovou kráskou na krku stojí za tú bolesť 😉

No dobre, ak si sa nevystrašil z tých rečí, tak sadaj a čítaj. Porozprávam ti, ako som si užil tých 44 kilometrov v Malej Fatre.

Je 5:00 ráno, zvoní budík a ani za svet sa mi nechce vstávať. Myslím, že sa mi asi 10 minút pred budíkom podarilo ako-tak zaspať. Času na zvyš nie je, treba sa prebrať, niečo ľahké zjesť a rovnako nemôže chýbať chvíľka na vychutnanie si yerba maté. Ešte nejaké tablety – áno aj mladí ľudia sú už v dnešnej dobe na tabletkách – teda magnézium a kĺbovka.

Prichádzam do festivalky, je 6:00 a teda do štartu mi ostáva 1,5 hodiny. Využijem to na uloženie si vecí do stanu pre pretekárov, ktorý sme mohli navštíviť dvakrát počas preteku. Slúžil nám na uloženie dodatočných vecí. Ja som si tam uložil BCAA-čka, dva banány, nealko pivo a čelovku, ktorá bola povinná v posledom, treťom, okruhu Ultra Beast-u. Stretávam známych, troška pokecáme, humor nás ešte neopúšťa 🙂 Je 7:00 a ostáva mi polhodina, tak sa idem rozbehať a rozcvičiť. Spotený dobieham na štart, vydýcham a ide sa.

Na potešenie určite každého pretekára nás na začiatku čakalo celkom rovinatých približne 5 kilometrov. Na nich sme sa troška ponaťahovali na klasických prekážkach – podlez, nadlez a prelez drevenú stenu. Potom prišlo prvých 30 angličákov. O tie sa mi postarala prekážka – prechod cez úzku kladinu, teda balans. Prichádza prvý kopec, lezenie za pomoci lana na šikmej stene, dvojité podplávanie drevenej steny a do kopca orientované plazenie sa pod ostnatým drôtom, ktoré nemalo konca. Pre zmenu bežím dole kopcom, kde som si pekne-krásne vyšplhal na lane pre zazvonenie na zvonci. Beh strmším kopcom dole a tu zrazu najobávanejšia prekážka snáď každého pretekára – multirig (zavesená vodorovná tyč, za ňou gymnastické kruhy, potom krátke visiace laná, cez ktoré sa prechádzalo na rúčkovaciu preliezku v tvare A). Táto prekážka sa šla počas preteku až trikrát a tak to skrátim, nedal som ju ani raz ( teda celkovo 90 angličákov na jednej prekážke). Po nej nasledovalo lezenie po vodorovných tyčiach, ale zo spodnej strany. Zdolaná a bežím opäť do kopca k noseniu cca 20-kilových vriec. Okruh mal približne 300-400 metrov, pričom sa šlo najskôr hore a potom dole kopcom. A hoci som sa ešte aj na tomto približne 6-7 kilometri stále nevedel dostať do svojho tempa, s vrecom som si pekne zabehol. Na určenom mieste ho skladám a bežím ďalej, čaká ma cargo sieť v tvare „A“ a opäť zbeh dole.

Na rad sa dostáva najskôr brodenie sa po pás vo vode a o pár metrov ďalej, to vystriedalo plávanie cez tamojšiu vodnú nádrž. A nie, voda nebola teplá 🙂 No zahrial som sa výstupom do kopca pod lanovkou. Na vrchole ma čakali ďalšie prekážky, no z tých 60 si už nespomeniem presne aké. No bolo to preskakovanie vysokých stien, lezecká stena, opäť rúčkovanie, ale už v tom správnom smere, bradlá, cez ktoré sa musíš dostať len posúvaním sa za pomoci rúk. Ale prekážka, na ktorú nikdy nezabudnem bola nosenie veľkého plastového vedra plného až po okraj štrkom. Po naplnení to mohlo mať okolo 40 kíl. S tým som musel prejsť rovnako okruh – kopec hore a kopec dole. Hoci nerozumiem maďarsky, ale na tejto prekážke som vedel o čom hovoria aj maďarskí pretekári 🙂 Tomu, čo vymyslel túto prekážku, sa muselo veľmi štikútať.

Po pospomínaní aj toho Najvyššieho až do samotného konca tejto prekážky sa dostávam do bežeckého tempa, bol to asi 10-12ty kilometer. Užívam si beh, či po malých rovinkách alebo výbehoch a zbehoch. No okolo 15-16. kilometra sa začína objavovať bolesť v kolene, ktoré som si zranil mesiac pred pretekom. Ako tak sa to dá zniesť až do prvého kontrolného bodu na 26. kilometri. Medzitým nechýbalo ťahanie surových kusov dreva na reťaziach, nejaké preskakovanie vysokých stien, plazenie pod ostnatým drôtom či opäť rúčkovanie, tentoraz na madlách aké sú v MHD.

Druhé kolo začínam šplhom na šikmej stene, podplávaním, ostnáčom, ďalšími 30-timi angličákmi – spadol som asi z výšky 4 metrov z lana do vody a pred tým som nestihol zazvoniť, ďalej Multirig – tu nie je o čom, ďalších tridsať. A tentoraz padám aj z opačnej rúčkovacej steny – dostal som prvé kŕče do lýtka, ktoré ma stopli. Skúšam ich rozchodiť spoločne s 20-kilovým vrecom do kopca a hoci prešli, celý úsek s vrecom som pre zmenu prešiel s kŕčami v stehne a už aj permanentnou bolesťou v kolene. Opäť A cargo sieť, zbeh, brodenie, plávanie, šlapanie do kopca. Paradoxne pri stúpaní do kopca ma koleno nebolelo, takže taktika bola jasná – využiť to a šliapať do výšok ako pílka 🙂

Nasleduje opäť séria prekážok – lezecká stena (tentoraz za 30 angličákov), brodenie sa v potoku, šplhanie sa do kopca za pomoci lana, lezenie po štyroch do kopca (áno aj také kopce sú v Malej Fatre). Nechýbalo prevracanie veľkých pneumatík, priťahovanie cca 50-kilového závažia lanom a memory test. Takže môj monológ mohol začať 🙂 Kód KHTEVK šiel v mojej hlave ako pokazená platňa. Neskôr prišlo jeho zopakovanie, ale už nahlas. Kód úspešne odrecitovaný a kyptavým behom idem ďalej. Na rad prišlo aj prechádzanie cez viadukty, kde som si to koleno troška „ponaťahoval“. Idem ďalej, počuť už hudbu z festivalky a začínam sa vytešovať, že ma čaká už posledný úsek. No ako to býva na Spartan Race zvykom, tešiť sa môžeš jedine v cieli.

Ešte pred druhým vstupom do stanu pre pretekárov si na nás organizátori pochutili. Čakala na nás úplne nenáročná trať, nemať na nohách nastrihané pásy z duše auta. Mať spojené členky, pohybovať sa iba skákaním hore a dole kopcom, a ešte prekonávať medzi tým prekážky, dávalo tejto trati pre „batoľatá“ úplne iný rozmer. Dokonca aj také preskočenie zhruba metrovej steny je so zviazanými členkami umenie. Dobre, týchto „príjemne“ strávených približne 10 minút je za mnou. Vchádzam po druhý a zároveň posledný krát do komfortnej zóny pre pretekárov. Niektorí, ktorí štartovali skôr už si spokojne balia veci s medailou na krku. Tak sa jedného pýtam, koľko kilometrov ma ešte čaká v treťom kole. Narazil som ale na maďarského pretekára, ktorý nevedel po slovensky ani anglicky, ale vedel po nemecky. To zas neviem ja, iba základné ein, zwei 🙂 Ale pochopili sme sa, takže som sa dozvedel, že ma čaká približne hodina behu okolo festivalky. No v mojom prípade to bola viac ako hodina, ale do naplnenia časové limitu mi chýbalo ešte 2,5 hodiny. Takže nebolo čo riešiť, koleno bolí nebolí, musím to stihnúť aj keď na jednej nohe.

Tak znova, ale už naposledy. Šikmá stena, podplávanie, ostnatý drôt, šplhanie na lane – nie radšej angličáky, multirig – taktiež radšej sa rozcvičím. A opačné rúčkovanie? Keby sa mi v prvom kole stane to, čo v tomto poslednom, tak by ma možno aj oživovali – na poslednej tyči mi stvrdla a zmeravela ruka a nevedel som s ňou pohnúť a spadol som. Ale v poslednom kole mi to už nevadilo, nakoniec túto prekážku som aj tak plánoval ísť na istotu, teda dať si angličáky. Nohy aj ruky už boli vysilené a skončiť niekde na áre, som neplánoval. Žiaľ na tejto prekážke sa stal vážny úraz, jeden z pretekárov si zlomil krčný stavec. Idem teda ďalej do kopca, opäť nosenie vriec – myslím už len na cieľ. Odnosené, ide sa dole kopcom prebrodiť sa a potom preplávať vodnú nádrž a hor sa do kopca. Kolenu stúpanie nevadí, dostávam sa k vytúženej smerovej značke Ultra Beast Finish. Nasleduje zbeh, ale v mojom prípade všetko možné len nie zbeh, dole kopcom. Prichádzam k ďalšej obávanej prekážke – hod oštepom, ktorá už bola v druhom kole, no netrafil som. A to ani s takým náprahom, že museli po mne naprávať zábradlie 🙂 No pri tom sa zopakovala situácia z môjho minuloročného Beast-u v Revišti, kde som si rovnako na tejto prekážke povedal: „Buď teraz alebo nikdy.“ A vtedy som trafil. A pri rovnakej vete som trafil aj tu na Ultra Beast-e. S mohutným výkrikom, pri ktorom sa jeden z dobrovoľníkov aj zľakol som v eufórii začal bežať. Tá ale netrvala dlho, ozvalo sa koleno. No hlavné bolo, že som ten vy… oštep trafil. Prišla posledná technická prekážka – šikmá lezecká stena s reťazami a horolezeckými úchytmi. Vytrasiem ruky, vydýcham sa, chytám sa prvej, druhej i tretej reťaze. Hovorím si: „Ja to snáď dám“. Dostávam sa do polovice, zmocňuje sa ma radosť, no v tom momente ma pre zmenu opúšťa sila v rukách a padám na zem. No už v tom momente som bol v takom stave, aj vďaka oštepu, že mi to nevadilo a užil som si svojich posledných 30 angličákov z celkových 420! Presne toľko som ich dal za 10 hodín na trati. Bohužiaľ nie každý deň je nedeľa a nie vždy idú prekážky ako inokedy. Ale už ma čakalo len brodenie sa v potoku, plazenie sa pod ostnatým drôtom (tiež v potoku). A záver patril vysokej stene a veľkej A-čkovej stene tzv. Stairway to Sparta. Už len preskočenie ohňa, mohutné JOOO a tá kovová kráska, pre ktorú si každý vytrpel to svoje, je moja.

Týmto Ultra Beast-om som zavŕšil trilógiu Spartan Endurance, ktorá sa v Európe konala po prvý raz. Tá pozostávala zo 6 a 12-hodinového vytrvalostného pochodu a z preteku Ultra Beast. Tým, že som zdolal všetky tri úrovne som získal ako jeden z prvých Európanov ocenenie Endurance Trifecta (celkovo nás je približne 30). Okrem toho je Ultra Beast a obidva pochody tými najvyššími úrovňami pretekov Spartan Race, ktoré sa konajú v Európe. Spartan na starom kontinente je tak v mojom prípade prejdený úplne – zdolaných 6 vytrvalostných úrovní zo šiestich (Spartan Sprint, Super, Beast, Ultra Beast, Hurricane Heat 6HR a Hurricane Heat 12 HR).

Nie je to však len o tom, kto čo získal či zdolal. Je to hlavne o tom, postaviť sa takýmto výzvam a prekonať samého seba. Pretože až na pokraji síl človek zistí, na čo má alebo nemá a na čom má viac zapracovať.

Ultra Beast v číslach

Pretek Ultra Beast vo Valči bežalo 1500 pretekárov z 23 krajín a z toho počtu nedokončilo približne 40 percent. Celková vzdialenosť sa pohybovala okolo 44. kilometra s celkovým prevýšením nad hranicou 3 tisíc metrov. Na pokračovanie do druhého kola bolo potrebné odbehnúť 26 kilometrov do 6 hodín od štartu. Prekážok bolo podľa organizátorov 61. Počas preteku som zjedol 3 tyčinky, 2 banány, 1 gél, 1 ampulku tekutého magnézia a 2 tablety (1000mg) magnézia, vypil pol litra BCAA v práškovej forme, jedno nealko pivo a neznáme množstvo vody. No v camelbagu mi z 2,5 litra ostal 1 liter, pričom som sa napil na každej z ôsmich občerstvovačiek na trati. Môj výsledný čas bol 10 hodín a 10 minút, no s bolesťami v kolene som vďačný za taký čas.

Zdieľaj článok aj s ostatnými:
Tagged , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.